Indianska zima

Rishikesh & Haridwar

2005-12-11T16:13:00.000+04:30

Su to dve mesta velmi blizko seba, ktore lezia na Gange - svatej rieke hinduistov. Mali sme na to dva dni, bol som tam s Ninou a ceskou Luciou. Vacsinu casu sme stravili v Risikeshi, ktore sa oznacuje aj za hlavne mesto jogy. Ako som ti pisal tu boli za svojim guru-om aj Beatles v 60-ich rokoch. Mal som z tohto mesta velmi dobry pocit. Bolo to velmi pokojne mesto s krasnou cistou riekou. Ano Ganga tu bola tak cista ze v nej bolo vidiet plavat ryby. Spominam ze sme ranajkovali v German Bakery a mal som tam jeden senzacny cokoladovy croissant ktory mam tak rad - po dvoch mesiacoch som sa dockal :)). Potom sme chceli ist na rafting, ale nepodarilo sa nam to lebo dievcata cely den nakupovali. Dalsia vec ktoru sme tam chceli urobit, je joga. Bohuzial v sobotu sme sa zobudili neskoro po nocnej ceste a v nedelu sa joga necvici, takze nakoniec nam dala lekciu ceska Lucia, pretoze ona to cvicila uz predtym. Potom sme isli do Haridwaru, to je mesto kde Ganga opusta hory a vchadza do nizin. Mozno tiez posledne miesto kde je cista. Urobil som tam jeden ritual s pomocou jedneho india som sa pomodlil za zdravie a dlhy zivot pre celu rodinu.

Do Rishikeshu som chcel ist minimalne z dvoch dovodov: zacat cvicit jogu a skusit rafting na gange. Oba ciele som neuspesne nenaplnil. Tak som vnimal toto mesto len ako turista. Musim povedat ze na mna zaposobilo velmi pozitivne. Mohol by som ho prirovnat k Dharamshale, bolo to velmi pokojne a priatelske mesto. Nebolo tu tolko ludi, co mohlo byt tym ze sme tam boli pocas indickej (indianskej :) zimy. Caro tomuto mestu dodavala jednoznacne svata rieka – Ganga. Pocas celeho pobytu, pocas kazdej prechadzky kde tu presvitala jej cira modrasta farba. Indovia su na nu patricne hrdi – v niekorych obchodoch sme videli videoklipy s indickymi pesnickami s Gangou v pozadi. Tie pesnicky spievaju zeny v saree s typickym vysokym hlasom.

Cesta autobusom bola klasicka nocna, lebo zvycajne cestujeme na vylety v noci. Z Chandigarhu sme vyrazili o osmej vecer a po 6 hodinach cesty sme dorazili na autobusovu stanicu do Rishikeshu. Tam nas cakalo vrele privitanie po chladnej ceste: Indicka diskoteka. Autobusovu stanicu sice nebolo vidiet, takze som nemal potuchy kde sme, vedel som len ze je noc a hraju tu celkom dobri hudobnici. Hrali na bubnoch take indicke groovy + hudobny nastroj ktory si uz nepamatam ale znel dost indicky a samozrejme mimo europskej hudobnej stupnice. Vela ludi tam uz netancovalo, ale ten spevak bol tiez kvalitny. Ludia co tam postavali boli najma vodici autoriski. Hned po vystupeni z busu chcel byt kazdy s nami kamarat, ale my sa nechame odviezt len jednym z nich. Tak sme im dali trosku cas a isli sme si dat to co sme potrebovali po dlhej ceste – chai. Po chvilke sledovania skveleho vykonu spevaka a dohadovania ceny za odvoz do hotela sme sedeli v jednej z riksi. Hotel sme si vybrali podla Lonely Planet ale v prvom sme nemali uspech. Recepcnemu sa nechcelo zobudit, tak nam povedal ze su plny. Riksa sofer ochotne ponukol svoj hotel, ale my sme slusne odmietli. Takyto trik sa pouziva na naivnych turistov, ktori su ochotni nevedomky zaplatit aj proviziu riksa vodicovi. Podobny zazitok som mal v Delhi. Nechali sme sa odviezt do mestecka a hladali hotel po svojom. Bohuzial v tejto nocnej hodine ziadny hotel nefungoval, takze sme stale nemali ubytko. Medzitym sme presli po strasidelne sa kyvajucom moste cez rieku a zatulali sme sa tiez k jednemu z mnohych Ashramov (miesto kde sa okrem ineho cvici joga). Mesto bolo totalne tiche a prazdne ako mesto mrtvych. Na spiatocnej ceste z piesocnatej plaze nam konecne otvorili a mali sme izbu. Mysleli sme si ze v Arshame sa da prespat zadara, s tym ze sa ocakava mensi prispevok na budovu. Nakoniec sa z toho vyklul normalny hotel a za izbu sme zaplatili 125 Rs na noc na hlavu co je v pohode. O tom ako to pokracovalo druhe rano mozno este napisem viac. Teraz snad len tolko ze bolo ocarujuce.

Preskocim jeden cely sobotny den, ktory sme stravili prechadzanim sa a objavovanim novych a novych obchodov. Tak to dopadne ked idete na vylet s dievcatami. Uzasne boli tiez ranajky v German Bakery kde ste si mohli dat akekolvek pecivo co milujete z domu a nie je dostat v indii. Cokoladovy croissant (mal som dva), skoricovy zavin, jablkovy strudlu – mnam. Toto miesto je fakt skvele miesto, popri papani mate vyhlad na celu jednu cast mesta (Lakhsman Jula) a jej dominantu lanovy most po ktorom chodilo vsetko okrem aut.

Vecer sme nasli jedno velmi prijemne miesto nahodou (ako to uz byva) – Welcome Centre. Bol to rodinny dom prerobeny na informacne centrum. Mali sme stastie ze sme ho nasli vtedy ked sme sa tak trosku zatulali, lebo si myslim ze ten kto o tomto mieste nevie tak ho nenajde. Mali sme chut na chai a toto bolo idealne miesto. Usadili sme sa v pekne dekorovanom prostredi a po chvilke sme spoznali domacich – holandan a jeho indicka manzelka. Na jednej stene bolo vtipne upozornenie: „Nesobaste sa s vasim ucitelom jogy!“  Potom co sme ochutnali jedlo ktore nam navarila pani domaca, sme si mysleli ze prave sedime u najlepsej kucharky na svete. Chai ktory nam doniesla bol hotova magia.

Druhy den sme si chceli pozriet blizky Haridwar. Pocas cesty autobusom som videl okrem krasneho mesta (aspon zdialky tak vyzeralo) aj vodnu priehradu, spominam to preto lebo je prva ktoru som videl v Indii. Okolo obeda sme sa uz prechadzali hlavnou ulicou a hladali lanovku na nedaleky kopec, kde bol hinduisticky chram. Zvysky je toto mesto urcite krajsie ako ked sa prechadzate po jeho uliciach. Je tu dost velky dopravny ruch a hlavne je uplne ine ako Rishikesh.

Vecer po zapade slnka mala byt pri rieke nejaka ceremonia, ktoru sme chceli vidiet (ako poriadni turisti chceme vidiet co najviac). Chvilku sme v meste hladali vhodne miesto na zjedenie, na zjedenie nieco z coho by nam nebolo na druhy den spatne. Bohuzial boli sme nuteni sadnut si do ‚restiky‘ ku rieke Gange. Snad riad z ktoreho sme jedli bol umyvany vo svatej rieke takze podla povery nam nic nehrozi. Zaludocne problemy sme nemali ale jedlo sme si nevychutnali, bolo len nieco cim sme si potrebovali vyplnit prazdno v zaludkoch.

Na vecer sme nanestastie nestihli tu kratku ceremoniu ktora zacala nezvycajne presne (nezvycajne na Indiu) o 5.30 a trvala len 10 minut. Ked sme prisli na miesto, bolo uz po vsetkom ale niektori ludia sa tam stale modlili. Jeden ind sa mi predstavil ze je krestan (hmm, preco nie) a ze ma uvedie do ritualu ‚pustania lodicky s kvetinkami a svieckou‘ – Puna. Za 10 Rs som si kupil pripravene nastroje a potom som po nom zacal opakoval slova ktorym som nerozumel. Medzitym sa ma pytal na rodinu, na meno mojho otca mamy, brata, babky a zeny (zatial ziadnu nemam ale povedal som meno svojej priatelky ;-). Po dlhych minutach opakovania mi to pripadalo trosku smiesne ze robim nieco comu presne nerozumiem. Nakoniec som zdvihol obetu nad hlavu a kolega mi zapalil sviecku a ostatne som nechal Rieke. Dvaja mali indiani posuvali lodicky dalej od brehu za baksis ale dal som im figu borovu. Priatel krestan si odo mna nakoniec vypytal prispevok na jeho cirkev (takych vyberacov tam bolo vela), a chcel ma pozvat na nejake dalsie svate jedlo. Podakoval som mu, dal som mu 50 Rs a povedal zbohom, netreba to s nabozenskymi ritualmi prehanat, ze?

Preco vznikli tieto zapisky?

2005-11-09T20:44:00.000+04:30

Toto su zapisky z jedneho obdobia mojho zivota. Rozhodol som sa ze pojdem na pracovnu staz na planetu India. Moj mozog tu pracuje v jednej softverovej firme v Chandigarhe a ja zatial spoznavam kulturu, ktora je uplne ina od toho poznam z domu. Ak mam volno, tak sa snazim cestovat po severnej Indii. Z toho sa najviac tesi moje srdiecko, kvoli nemu vznikli tieto zapisky.

Dharamshala - cesta

2005-10-28T00:30:00.000+04:30

Streda vecer,

office softverovej firmy v Indii. Bol som sa na veceru v sektore 32, takze ma zaludok nebude otravovat svojim zavyjanim. Konecne sa mozem pustit do spisovania zazitkov z posledneho vyletu. Miesto o ktorom budem pisat sa nachadza v hornatom indickom state Himachal Pradesh. Oblubenie mesto niektorych britskych vladarov do roku 1905, ked ho postihlo zemetrasenie. Zostalo bez povsimnutia az kym sem v roku 1959 neprisiel 14. Dalajlama. Niekedy je nazyvana aj Mala Lhasa, podla hlavneho mesta Tibetu. O rok neskor sa sem presunula aj tibetska exilova vlada, ktora bohuzial uz nespravuje krajinu ale len poskytuje utocisko pre tibetskych utecencov. Mesto je rozdelene na dve casti dolnu a hornu Dharamshalu, horna sa vola McLeod Ganj podla nejakeho brita a ganj znamena trh v jazyku hindi. V Mc Leod Ganje je sidlo Dalajlamu, niekolko buddhistickych chramov a tiez vacsina turistov, ktorych je tu velmi vela.

Viac z historie a faktografie najdete v anglictine na http://www.tibet.com/dasaguide.html.

Pred odchodom.

V utorok malo byt Diwali, velky nabozensky sviatok v Indii. Namiesto pondelka sme pracovali predoslu nedelu. Vo firme sme dostali volno az do stredy. Mal som cestovat s dvoma dievcatami (Lucie z Ceska a Nina z Islandu) a s dvomi spolubyvajucimi (Arno z Nemecka a Marty zo severneho Irska). Nina a Lucie chceli vyrazit uz v piatok. Kedze v Indii sa dievcatam neodporuca cestovat v noci samym, mal som dobru vyhovorku na dalsi den volna z prace. Po dvoch tyzdnoch prace bez prestavky som mal 5 dni volna. Dost casu na take vylet do takeho mesta ako je Dharamshala.

Cesta tam.

Vyrazili sme o 1 hodine v noci po leaving party jednej Justiny z Polska. Pri odchode z Chandigarhu bol autobus poloprazdny a my sme boli dost unaveni na to aby sme si po ceste pospali. Vytiahol som si plachtu ze sa prikryjem nech mi nie je zima.

Sofer bol jazdil nadzvukovou rychlostou po asfaltovej ceste, ale pre konske povozy. Vysledok bol obrovsky zazitok z cesty, citili sme kazducky kamienok. Autobus lietal na vsetky svetove strany. Ja som lezal na poslednych sedadlach, polovicku cesty som lietal vo vzduchu, par krat som si dobre narazil zadnicu. Od zufalosti som volal: “Mamaa! Chcem domov!”, potom som sa zacal nahlas smiat. Touto cestou by som chcel podakovat autobusovej spolocnosti Himachal Pradesh Roadways a specialne panovi soferovi za to, ze mi sprostredkovala najhorsi zazitok v Indii.

Neviem ako ale tu noc sa mi na par chvil podarilo zaspat. Vzdy som sa prebudil vo vzduchu ako padam zo sedadla. Raz som sa prebudil ako niekto bucha na zadne dvere. Sedel som vedla, tak som ich hned chcel otvorit. Vtom zakricala Nina: “No! Marian, don’t open the door!” Potom som uvidel tu ozrutnu tvar, ktora vyzerala ako nejake strasidlo z horroru a vystrasenu tvar Niny, ktora sa krcila na zadnom sedadlo. Obluda este nazrela cez predne dvere a par krat prepitym hlasom zakricala: “Hello!”. Neskor mi Nina povedala, ze sa bola vycurat, ale nezaplatila za pouzitie toalety, takze tento ujo ju prenasledoval az k autobusu. Celu story si mozete precitat na Pee-Money na nasom blogu http://traineeschd.blogspot.com/2005/10/pee-money.html

Tusim sa mi podarilo prespat aj briezdenie. Ked som otvoril oci bolo uz svetlo a uvidel som tie nadhere hory. Vyzeralo to ako v cestopisnych dokumentoch. Autobus isiel po uzkej ceste, ktora sa vlnila po upatiach vysokych kopcov. Pohlad oproti na velku masu pohoria, a do hlbokej doliny. Nemohol som uverit ze to vidim na vlastne oci, slza sa mi tlacila do oka od tolkej krasy.

Este dobru chvilu som sa dival s otvorenou pusou. Vtom sa za zakrutou zjavi taky isty autobus v akom sedime my. Oba vozy na ceste nahle zamrzli, boli asi len 2 metre od seba, tato cesta neni pre dva take velke busy. Jedna z nich by musel pokracovat letom do doliny. Ja som mal dost lietania pocas noci, soferi sa bratsky obisli a mohli sme pokracovat az do Dharamshaly. Lucie po ceste povedala ze mame stastie na dobreho sofera. Stastie sme mali, to mala pravdu.

Vystupili sme v Dharashale, zobrali minibus do hornej Dharamshaly. Moje vnimanie bolo po tazkej noci utlmene. Mal som len pocit ze McLeod Ganj je hrozne malicke miesto. Nasli hotel, ktory nam niekto odporucil, a zalomili na par hodin.

Pokracovanie nabuduce.

Dharamshala - prvy den

2005-10-28T00:20:00.000+04:30

Este sa vratim k prvym pocitom ktore som mal ked sme rano prisli do mestecka. Mesto bolo velmi pokojne a velmi mierumilovne, a plne laskavych ludi. Velmi ciste na rozdiel od zvysku indie. Malicke centrum kde je vsetko, sa da dokola prejst za 5 minut. Su to dve rovnobezne ulice, za zaciatku je hlavne namestie, kde stoja busy a dalej je maly chram s modlitebnymi valcami. Dalej sa rozbiehaju ulicky na vsetky strany. Mal som pocit ze nie som v Indii. Citil som sa tu velmi prijemne, vsetko vyzeralo velmi milo. Videl som vela bielych tvari, bolo ich tam mozno viac ako domacich. Na ulici bolo tiez zopar kraviciek, takze to v skutocnosti bola India. Tento prijemny pocit pretrval cely cas – toto mesto je naozaj velmi priatelske pre zapadnych turistov. Myslim ze keby som mal zobrat mojho kamarata ktory este nebol v Indii, zaviedol by som ho do tohto mesta, aby jeho sok z indickej kultury nebol taky velky.

Prve ranajky sme mali v restike s vyhladom na vsetko,teda na naprotivny kopec s tibetskymi vlajkami a domy v udoli. Po tej strasnej ceste som sa citil ako v nebi. Vnutri bolo este akesi dievca s mnichom s ktorym sa ucila tibetstinu. Objednavky tu funguju tak, ze dostanete papier a napisete co si zelate. Tak sme sa napali na balkone s vyhladom na ‚vsetko‘. Mali sme tibetsky chlieb, ktory je skvely. Dost husty, ale je chutny a vyborne vyzera. Je to taka vacsia do hneda upecena zemla. Krasne vonia ked je cerstvy a chuti mierne sladko, aj ked nie je sladky. Najlepsie ako som ho mal, to bolo s medom. Som rad ze niektori Tibetania odisli do Indie, lebo inak by som prisiel o tento zazitok. Na zaver sme si este dali sladke Lassi, nie toho serialoveho psa ale sladke indicke mlieko, ktore mam velmi rad. Na ceste do nasho hotela sme sa zastavili este na jeden caj. Restauracia kde sme si sadli na mna velmi zaposobila. Pravdepodobne novopostavena murovana restika na prizemi. Vnutri nebolo nikoho, takze sme museli chvilku cakat. Prisiel pan domaci, vypytali sme si od neho tri caje a on nam pustil hudbu Leonarda Cohena – Susanne. Pri sladkom indickom caji sme sa rozplyvali sa v tonoch tej laskavej hudby. Bolo tam krasne az tak ze moj pocit ze nie som v Indii sa utvrdil. Este par pesniciek a mozeme ist do hotela, zasluzime si spanok.

V tomto meste ziju okrem tibetanov samozrejme aj indovia. Turisti ktorych som spominal tu ostavaju vacsinou len par dni. Niektori sa zapoja do nejakeho z mnozstva kurzov meditacii, ale po par tyzdnoch vacsina populacie turistov vymeni. Vacsina domacich sa orientuje na vsetko co suvisi turistickym ruchom. Hotely, restauracie, obchody so suvenirmi, vsetko je pre nich zlata bana. Na svete stale neubuda ludi co chcu vidiet miesto kde zije Dalai. Tibetanov som tu spoznaval prvykrat a musim povedat ze su to prijemni a sympaticki ludia. Ked s nami komunikovali, necitil som taky odstup ako u indov, myslim ze sme mali k nim blizsii. Zapadnu kulturu si osvojili ovela viac ako indovia. Niektori nosili tradicne jednoduche tibetske odevy, niektori riflove bundy, vlastne na tom nezalezi. V ich restauraciach bolo pocut len zapadnu hudbu – Leonard Cohen, Pearl Jam, Bob Marley. Vytvaralo to prijemnu domacu atmosferu. V jednej restauracii s nazvom Exile Brothers sme videli rovnomenne CD a obsluhovali nas clenovia skupiny. Ale z reprodoktorov bolo pocut hudbu z anglickeho undergroundu – Tom Waits s jeho prepitym hlasom.

Zobudili sme sa do krasneho slnecneho dna. Bohuzial slnko sebavedome klesalo k horizontu ale my sme chceli vyuzit este jeho posledne teple luce. Vybrali sme sa na prechadzku k nedalekemu vodopadu. Bola to prechadzka ako sa patri, cestou tam sme isli po ceste na upati kopca takze sme mali znova krasny vyhlad do doliny ale z inej perspektivy. Potom sme presli cez jednu dedinku. Tato sa dost podobala na McLeod Ganj pretoze tam bolo vela restauracii, zopar hotelov pre turistov. Po ceste sme videli bazen, ktory bol plny vody. Zopar ludi si tam aj plavalo, hoci nebolo najteplejsie. Potom sme zisli na chodnik ktory viedol von z mesta uz len k vodopadu. Bol to pekny kamenny chodnik, ale mal mierne stupanie, takze sa nam na tvarach objavili kvapky potu. Vodopad sa nam ukazal v plnej krase, zabavna bola tabula ktoru bolo vidiet z dialky. Bola na nej sipka dolava, toto je vodopad. Vodopady su nadherny prirodny ukaz, ukazuju silu prirody. Pri pohlade spat do udolia som mal prijemny pocit ze sme sem dnes prisli. Muz ktory meditoval pod vodopadom nas pri tom vobec nerusil. Este vyskriabali nad vodopad, kde na nas cakala odmena – velmi prijemna kaviaren Shiva Cafe so sedenim na zemi na kamennych dlazdiciach. Okolie bolo vyzdobene odkazmi pre svet, boli to namalovane obrazky a texty v style grafiti, niektore boli naivne ale niektore boli velmi pekne,. Objednali sme si tradicny chai – indicky caj s mliekom. Myslim ze tento caj v kombinacii s carovnym prostredim bol zatial moj najlepsi v indii. Uvedomil som si ako daleko od civilizacie a od vsetkeho, mozno preto je toto miesto take carovne. Je ako podklad skryty daleko od vsetkeho. Potom ako sa zacalo stmievat sme sa pozbrali domov. Vidiel som zname domce v udoli a na kopci, tentoraz vyzerali ako pozazinane vianocne lampase.

Ten vecer sme chvilku hladali vhodne miesto kdeby sme si mohli dat prave tibetske jedlo. Skoncili sme v restauracii na McLeod-Ganjskom namesti. Zaujimava bola len tym ze sa tu napchaval Pierce Brosnan, ked bol v Dharamshale. Jeho fotka s prazdnymi taniermi bola na prvej strane kazdeho menu. Vyzeral velmi spokojne s rukou na srdci. Dali sme si tibetske chow-mien, co su vlastne len slize so zeleninou alebo masom. Chutovo to dost pripomina cinsku kuchynu. Este jedna fotku v poze ala Pierce Brosnan a mozeme ist domov. V ten den sme zaspali velmi skoro, lebo sme boli prijemne unaveni.

Dalsie pokracovanie bude o tom ako rano prisli Arno a Marty, o strasnych spravach v nedelnych novinach. O navsteve chramoveho komplexu, miesta kde sa zdrziava vela buddhistickych mnichov. O vylete do blizkej dediny a o idylickych obrazkoch ludi ktori tam ziju. O veceri v dzungli.

Dharamshala - dokoncenie

2005-10-28T00:10:00.000+04:30

Mal by som uz dokoncit zapisky z tohto vyletu, lebo vsetko zabudnem. Uz je to tri tyzdne co som sa vratil z vyletu a stale nemam dopisany tento pribeh. Mozno prilis vela pracujem cez pracovnu dobu na rozdiel od ostatnych trainees. Posledny tyzden sa toho tiez dost udialo, skoro kazdy den bolo nieco, preco som neostal po praci pisat tieto zapisky.

Pamatam si ze tibetske museum o historii naroda bolo zatvorene vzdy ked sme tam chceli ist. Takisto muzeum tibetskych remesiel. Mali sme smolu, prisli sme na toto miesto v nespravny cas.

Dalsi den (v nedelu) prisli Arno a Marty. Rano sme ich chvilku cakali. Precitali sme si spravy, bola nedela. V Delhi boli bombove utoky na trhovisku a zase zomierali nevinni ludia. Snazili sme sa na to nemysliet.

Po ranajkach sme sa vybrali do buddhistickeho chramoveho komplexu. Nechcem uz tolko pisat o detailoch. Chcel by som pisat pocitoch z buddhistickeho chramoveho komplexu, ale tie pomaly blednu. V samotnom komplexe su dva chramy. Jeden krajsi ako druhy, su vyzdobene typicky buddhisticky - velke farebne plochy, z ktorych vyzarovala radost. V jednom chrame sa nesmelo vnutri fotit, tak som spravil fotku zvonka. Pravdu poviediac ked som sa prechadzal vnutri necitil som ziadnu posvatnost tohto miesta ako v Amritsare. Toto miesto na mna posobilo ako kazde ine s tym ze sa tu modlia buddhisti. Citil som len respekt, ked som sa potichu prechadzal bosy medzi ostatnymi turistami. Mozno to bolo len tym ze o tomto nabozenstve moc vela neviem, tak som nevnimal vsetky suvislosti. A potom buddhisticke nabozenske relikvie ako obrazy - mandaly na stenach, kvetiny, velka socha osvieteneho Buddhu, krabicka na penazne dary. Udivovalo ma ze dokazali postavit nieco tak pekne za par rokov. Vlastne to nebolo tak kratko, a museli pozbierat peniaze od sponzorov z celeho sveta. Ludia ak chcete prispiet na rozvoj buddhistickeho nabozenstva, vase peniaze sa urcite nestratia. Bolo to pekne pokojne miesto kam sa oplati vratit, preto sme sa tam posledny den este vratili.

V ten den sme si urobili este jeden dobrodruzny vylet do nedalekej dediny Dharamkot. Bola to mala tura do neznama, ale kedze mame radi dobrodruzstva tak sme sa pustili cestou lesa. Chvilku sme sme kracali lesom, jeden mnich nam poradil super skratku, takze sme zabludili k lesnym opickam a skandovali sme na kriketovom zapase. Sprava vesta viedla popri zobrackej oblasti. Videli sme naozaj smutne obrazky spinaych deti, ktore nemali co do pusy. Nakoniec sme zabludili aj do tej dedinky. Videli sme idylicke obrazky zivota v dedine v himalajskom prehori. Neuveritelne ze som nemal ani potuchy ze ludia dokazu zit tak daleko od nasho sveta. Ludia boli velmi mili, nevadilo im ze sa prechadzame cez ich zahradky, vlastne ani nebolo poznat ktory kus zeme patri komu. Na fotkach je niekolko zaujimavych momentov ako napriklad pastier, ktory vytrvalo volal na svoje kozy do strmeho udolia, a potom si pyta od Martyho cigaretu. Povodne sme chceli ist do tejto dediny lebo nam niekto odporucil kaviaren, ktoru sme chvilku hladali a nenasli ale samotna asi polhodinova prechadzka dedinou stala za to.

Vecerali sme v dzungli. Ta restika nas lakala uz dlho, vyzerala ako house-boat lenze nebola na vode ale plavala vo vzduchu. Bola dost zima ale doniesli nam deky takze nam bolo prijemne. Opat som mal ovocne pivko, ktore mi celkom chuti a nie je take drahe ako to alkoholicke. Hrali nam odporne slizke romanticke skladby. Jedine ozviezenie bolo The Look od Roxette J.

Citim ze sa coskoro ukoncim zapisky z tohto vyletu, a ze toto bude posledna tretia cast. Este by som mal napisat o navsteve chramu pre mnichov. Tam byvaju studuju buddhisti. Zvyknu tam prespavat aj zahranicni ludia, neviem presne ci to je nieco na sposob hotela alebo tiez studuju ako mnisi. Myslim si ze toto je miesto o ktorom pisal pan Dolezal vo svojej knihe Klaster. Ked som tu knihu cital mal som pocit ze to miesto je ovela pokojnejsie. A mozno aj je len ja som bol tentoraz na strane turistu a chodil som a pozeral som tam kam vsetky ovecky.

Vylet cez dzunglu. Tentoraz to nebola restika ale ozajstny les. Bolo to take male dobrodruztvo. Nevedeli sme kde sme a kade ideme, mali sme len nejasnu predstavu ze niekde tam dole je cesta. Chvilkami to vyzeralo dost husto, myslim ten les, a mali sme chut sa vratit. Po tom ako sa nan nas nalepili skoro vsetky pavuciny sme nasli most s cestou do dolnej Dharamshaly.

Vecer odisli Nina s Luciou domov lebo boli pozvane na oslavu Diwali do rodin znamych. Ostali sme traja chalani tak sme si pozicali film ktory som chcel vidiet uz dlhsie - Stoparov sprievodca Galaxiou. Knihy som precital vsetky a velmi sa mi pacili ale do filmu sa toho tak vela nesmesti takze koncil tak, ze mozem cakat dalsie pokracovania.

Bol utorok a v Indii sa oslavoval najvacsi hinduisticky sviatok - Diwali. V nasom meste to moc vidno nebolo. Ked som v piatok odchadzal z Chandigarhu, polovicka domov v meste bola vyzdobena vianocnymi svetlami. Ludia boli v nakupovali ostosest darceky, sladkosti a pyrotechniku. V Dharamshale ani v McLeod Ganji nebola ziadna dekoracia. Len vecer ked sme boli v restike sme poculi zopar mensich vybuchov na ulici. Nastastie to nebolo ako v Delhi.

Pri druhej navsteve chramoveho komplexu sme videli na dvore vela vela mnichov. Bolo to zaujimave - sedeli v paroch. Jeden sedel a druhy pred nim stal a chvilu na nho rozpraval. Potom si chvilu madlil ruky a naraz tleskol sediacemu pred tvarou. Najprv sme si mysleli ze takto oslavuju Diwali, lebo nemaju ohnostroje. Potom nam niekto povedal ako to je. Je to o Buddhovom uceni samozrejme J Sediaci mnich medituje a premysla, pritom stojaci sa tlieskanim snazi vyvratit Buddhovo ucenie, a sediaci pokojne sedi a mysli si svoje: "Aj tak mal Buddha pravdu, hehe ..." Cele to vyzeralo smiesne, lebo mnisi maju vzdy ten vesely dalajlamovsky vyraz v tvari.

Co vlastne robia mnisi v Dharamshale? Dobra otazka. Co moze robit taky mnich cely den, moze meditovat a moze studovat. Nemusi bojovat o zivot, lebo o zivobytie ma zabezpecene. Casto som videl mnichov v uliciach ako sa prechadzali so svojimi znamymi, pravdepodobne rodinnymi prislusnikmi. Chodia s nimi na kavicku sa porozpravat co a ako doma a zivot. Pekne ze sa spolu stretavaju. Zaujimave ze som videl dve starsie zeny v mniskych haboch.

Uz nebudem rozoberat vsetky kurzy meditacii a mazasi pretoze o nich vobec nic neviem a ziadnu som nevyskusal. Zvycajne tie kurzy trvali 10 dni.

Este posledny den som isiel s Arnom znova k vodopadu. Mam rad to miesto a tu kaviaren Shiva cafe este viac.

Domov sme cestovali vecer, prave v tom case ked vrcholili oslavy Diwali, takze sme z toho vobec nic nevideli. Na autobus sme si museli pockat dve hodinky, lebo bolo divali :-/ Dali sme si este jeden caj za 5 ruppes na poschodi v restike.

Zaver: mozno som uz pisal ze ma toto miesto prekvapilo. Bolo velmi priatelske k ludom ktori nie su z indie, ale cakal som ze tu zazijem viacej tibetskej kultury. Na to aby som videl ako ziju tibetania musim ist aspon do Laddakhu. To je na severe indie a teraz tam je poriadna zima nie ako ta indianska. Bohuzial asi nebudem mat sancu dostat sa tam tak skoro pretoze cesty tam su v zime uzavrete.

Amritsar

2005-09-25T13:00:00.000+04:30

Ciel cesty bol Amritsar, so zlatym chramom (Golden Temple). Je to svate mesto Sikhov ludi, ktori obyvaju region zvany Punjab a celkovo je ich asi 2% zo vsetkych indianov. O sikhistickom nabozenstve som predtym nepocul. Lahko ich spoznate na ulici podla turbanu zvaneho 'patka' a dlhej brady. Nesmu sa strihat, takze pod turbanom nosia dlhe vlasy, ale zatial som ich nevidel. Nemozu pit a fajcit, ale na rozdiel od hinduistov mozu maso.

Boli sme 7 ludia z toho tri dievcata, celkovo to hodnotim uzasny vylet. Odchadzali sme v piatok vecer z Chandigarhu, lebo niektori (vlastne vsetci okrem mna) este cez den pracovali. Autobus mal odchadzat medzi 8-9pm indickeho casu, co znamena ze odide az bude plny. Podarilo sa, opustili sme autobusovu stanicu plnu hluku a spiny a nechali sme ju v tme. Co sa tyka komfortu cestovania, urcite to nie je ziadny luxus. Cestu znasali ludia rozne, niektori zaspali hned, niektori vobec. Dorazili sme o pol tretej v noci, autobus nas vysadil na hlavnej ceste. Nas sofer auto-riksi na nas uz cakal a zobral nas do chramu. Bolo to funny, 7 ludi na malom 3-kolesovom auticku pohananym dvojtaktovym motorom.

Pred chramom bol dalsi hlucik ludi, ktori cakali na turistov aby im mohli poskytnut svoje 'sluzby'. Povedia vam ze dnes ceremonia nie je, a odvedu vas do draheho hotela, z coho maju proviziu. Podobne som naletel v Delhi, ale dva krat do tej istej rieky e-e. Postupne sme sa naucili komu mame doverovat. V tomto meste to bolo jednoduche - stacilo sa opytat chlapika s turbanom - Sikhom sa tu da doverovat. Mozno to bolo tym ze sme boli v ich svatom meste.

Chram vyzeral uzasne. Bolo tam velmi ticho, a bolo citit posvatnost tohto miesta. Mozno to bolo tym ze boli tri hodiny v noci boli sme tak trochu prispati :)) Chram stoji na ostrovceku uprostred umeleho jazierka takze sa odraza vo vode a vidite 2x viac zlata :) Je ohradeny dokola bielimi hradbami. O stvrtej sa mala zacat akasi ceremonia takze sme zatial kazdy spravili zo 20 fotiek okolia. Na pozadi stale hrala velmi prijemna chilloutova muzicka (maly bubon + spev v panjabskom jazyku). Vnutri zlateho chramu boli muzikanti - traja sikhovia. Boli tam kvetiny a malby, jednoducho krasne, treba to vidiet lebo fotky sa tam nemozu robit. Nakoniec sme prespali sme v chrame v akejsi noclaharni pre turistov.

Rano sme boli v muzeu Sikhov, v ktorom sme videli kratku, ale krvavu historiu. Sikhizmus je asi najmladsie nabozenstvo, ak neratam mnozstvo siekt. Vzniklo len pred 500 rokmi, pocet privrzencov presahuje 23 milionov. Vela z nich zije Kanade, ich znak bol tiez na kanadskej znamke. Je to dost bojovny narod, vela z nich pri sebe nosi svoj zakrivenu dyku. V tom muzeu sme videli vela obrazov muzov s turbanmi a ocami podliatymi krvou. Videli sme vsetky ich zbrane ako stare sable a tiez americku stihacku ;) Ked som vysiel von na ulicu mal som z nich mierny strach. Vyzerali velmi mierumilovni, a doveroval som im ze mi neublizia. Asi vedia kedy a ako treba bojovat.

Potom sme isli na indicko-pakistansku hranicu, ktora je len asi 4 kilometre odtial. Je to jediny hranicny priechod medzi tymito statmi. Otvaraju ho o 6 rano zatvaraju o 6 vecer a vzdy je to velke divadlo. My sme isli na zatvorenie. Bolo tam velmi vela indov, skanovali 'vivat hindustan' a podobne hesla utuzujuce ich druznost. Pred ceremoniou tam boli 3 babky a
satirovali pravdepodobne indickych politikov. Potom zacali pochodovat vojaci stylom klaunov z cirkusu. Zdvihali nohy skoro az ku hlave a robili to velmi rychlo. Chce to asi dlhy trening, ale bolo to velmi smiesne. Nieco velmi podobne robili vojaci na pakistanskej strane. Moc sme toho nevideli lebo sme nechytili dobre miesta a boli sme daleko v dave.

Este cestou naspat nas sofer taxika, zobral do jedneho hinduistickeho chramu, ktory bol akasi kopia Zlateho Chramu. Podobna stvorcova architektura, jazero a uprostred vyzdobena kocka, s tym rozdielom ze vnutri boli hinduisticke bozstva. Vyzeral krasne, aj ked nebol zlaty ale biely, vyzaroval z neho stastny pokoj alebo pokojne stastie.

Na dalsi den sme uz len nakupovali na miestnom trhu, a cestovali domov. Teda dievcata isli nakupovat a my sme sa prechadzali po meste. Pri zlatom chrame bolo mnozstvo obchodov so suvenirmi, ktore mozete kupit len vo svatom meste. V uzkych spinavych ulickach a medzi obchodmi ake su vsade v Indii sme nasli vela milo nezvycajnych scen. Bolo to prijemne, lebo kazdy druhy nas nas zdravil a chcel vediet len mena a odkial sme. Na konci prechadzky mi ostal velky usmev na tvari.

Este pre tych, co by chceli vediet viac o tomto mieste a Sikhistickom nabozenstve, odporucam stranku http://www.sikhnet.com/GoldenTemple.

Na zaver dam linku na fotky.
Vela zabavy pri pozerani!